„Nie som dosť dobrá! Nič nedokážem!“
Kričí moje mladšie JA. Ja hľadím naň so súcitom a ďakujem mu, za všetku tú odvahu a snahu napredovať. No ono sa bráni, nechce prijať vďaku, lebo si ju nezaslúži a cíti sa veľmi nešťastne. Nerozumie mojim slovám, neveriac mi vraví:
„O akej snahe to hovoríš? Veď len prežívam zo dňa na deň.“
Chúďa moje, ono si vôbec neuvedomuje svoju hodnotu, svoju silu, svoje úspechy. Musím mu nejako pomôcť. Čo by som mohla spraviť aby mi začalo veriť? S láskou naň hľadím a začínam rozprávať:
„Milá moja, spravila si obrovský kus cesty. Tvoja láska a tvoj hlad po poznaní ťa priviedol až sem. Som na teba taká pyšná a hrdá. Veľmi ťa milujem. Ver, že dokážeš všetko čo si len pomyslíš. Máš obrovský talent . Môžeš si veriť a spokojne vyjadriť všetko čo cítiš. Ja ťa nikdy neodsúdim, som tu stále pre teba.“
Moje JA na mňa hľadí zaslzenými očami a zdá sa, že mi začína veriť. Trochu neisto sa spýta:
„Myslíš to naozaj? Skutočne si môžem veriť? Doposiaľ vždy keď som si niečím bola istá tak prišla katastrofa. Bojím sa byť odvážna a sebaistá. Nikdy sa mi to nevyplatilo. Neverím, že môžem byť šťastná bez toho aby som o to vzápätí neprišla.“
„Láska moja“ vravím mu. „Áno, dialo sa to, lebo kedysi dávno si uverila, že to tak je. Bolo ti vtĺkané do mysle, že po smiechu býva plač, že sa na nič radšej neteš aby si o to neprišla… Ale dnes tieto mýty prepíšeme, chceš?“
„Áno“ odpovedá potichučky
Tak hovor spolu so mnou:
„Som skvelá a úspešná žena. Môžem si dovoliť byť šťastná, žiť v radosti a hojnosti. Ak príde nejaký neúspech, pokojne ho prijmem, lebo je to len malá prekážka, ktorú potrebujem s odvahou prejsť, aby som mohla ďalej postupovať na svojej ceste.“
„Čo na to povieš?“ pýtam sa . Moje JA dojato odpovedá:
„Cítim sa tak zvláštne, tak výnimočne. Zrazu viem čo mám robiť, čo je mojim darom a aký je môj smer. Moje srdce je naplnené vďačnosťou za všetko čo som prežila, lebo ma to neustále posúvalo až sem. Juuuj, mám takú radosť, chce sa mi spievať a tancovať!“
„Tak poďme, zaspievajme a zatancujme si spolu!“