Stojím uprostred zasneženej krajiny, všade je ticho a tak krásne. Oproti mne kráča postava. Sledujem, že vyzerá ako ja, no je akoby o čosi staršia. Pri pohľade na ňu ma zaplavuje obrovská vlna energie, až dojatia. Netušila som, že moje budúce JA by mohlo byť také krásne a žiarivé. Stojí tu predo mnou vzpriamené a sebaisté, cítim z neho pokoj a obrovský kľud. Túžim ho objať a nabažiť sa tých esencií, ktoré z neho sálajú. Prvý krát cítim prítomný okamih. Vytrácajú sa všetky starosti, obavy i strachy. Som len ja a Ono. Želám si, aby to trvalo večne.
Zrazu si uvedomujem, že všetky moje priania, s ktorými som vstúpila do nového roka sa mi môžu naplniť iba ak niečo pochopím. Nestačí len žiť v očakávaní.
Väčšinu svojho života som balansovala medzi euforickými stavmi totálneho šťastia, keď sa mi darilo a následnými pádmi, keď prišli neúspechy. Teraz konečne vnímam, čo to znamená ísť strednou cestou. Ten nádherný pocit prítomnosti je neopísateľný. Je to pre mňa niečo nové.
„Čo si želáš?“ „Ako sa chceš ku mne dostať?“ pýta sa moje staršie Ja.
Bez zaváhania odpovedám:
„Želám si preciťovať radosť z každého nádychu, či pohybu. Želám si takto cítiť prítomný okamih čo najviac ako sa len bude dať. Želám si cítiť detskú hravosť a bezstarostnosť.“
Moje JA si ma vinie k hrudi, cítim tlkot jeho srdca. Nastal čas rozlúčky. Šťastne za nim hľadím. Teraz už viem, že sa nemusím báť, viem kam kráčam, cítim sa pokojne a moje srdce je naplnené vierou a vďačnosťou.