Vedela som, že musím kráčať ďalej, ale predo mnou stála obrovská prekážka. Kamenná stena, ktorá bola dosť vysoká. Nedalo sa cez ňu prejsť. Nebol tam žiadny otvor, bola celkom hladká a nekonečná.
Neďaleko som zbadala stáť maličké dievčatko, krásne ako anjelik. Malo biele kučeravé vlásky, ktoré lemovali jeho nádhernú tváričku. Pozeralo na mňa svojimi modrými očami hlbokými ako dve studničky. Tíško tam stálo v bielych šatôčkach s bosými nôžkami na hebučkej tráve. Jemne sa na mňa usmialo a natiahlo ku mne ruku. Rozmýšľala som, čo tu asi robí. Možno by mi mohlo pomôcť ale môj pochybovač mi húdol svoje: „Ako ti môže pomôcť také malé dieťa?“. No aj tak som vykročila k nemu a podala som mu ruku. Zrazu som pocítila nesmiernu radosť, odvahu, šťastie a všetku lásku sveta. Na chvíľu som sa stala bezstarostným dieťaťom, ktoré miluje celým svojim srdcom a cíti sa milované všetkým a všetkými. Stála som tam pred tou stenou, ktorá mi bránila ísť ďalej, no už som na ňu nehľadela očami plnými strachu a beznádeje ale srdcom, ktoré bolo preplnené láskou. Po krátkom čase sa stena začala pomaly rúcať. Kameň po kameni padal na zem a predo mnou sa objavila cesta, po ktorej som mala kráčať ďalej. Dievčatko, ma stále držalo za ruku, pozrelo na mňa a ja som v jeho očiach videla múdrosť celého univerza. Chvíľu som tam s ňou tak stála. Veľa som toho pochopila. Možno keby som skúsila ten múr zdolať násilím, zistila by som, že na to nemám dosť síl. Mohla som sa aj vzdať a ísť späť. No vďaka tomuto dievčatku som objavila silu lásky, ktorá je silnejšia ako kameň. Bol čas ísť ďalej… Rozlúčila som sa s týmto nádherným stvorením, ktoré ma obdarovalo niečím nevyčísliteľne vzácnym, ukázalo mi silu, ktorú nosíme vo svojich srdciach. Je zahalená závojmi strachu a pochybností. Stačí si len uvedomiť, že tie závoje sú tam, že ich môžeme zo seba striasť a sila lásky pod nimi skrytá môže liečiť nás i všetko navôkol.