Obrovský strach zo „škorpióna spod odvaleného kameňa na mojej ceste“ ma paralyzoval. Ten „škorpión“ predstavoval panický strach zo šoférovania. Bol už najvyšší čas sa mu pozrieť do tváre a nájsť v sebe potrebnú silu . Uvedomenie si, že JA som väčšia a ten „škorpión“ je iba malým kúskom mňa a nie naopak, mi dodalo odvahu.
Ale kto sa to bojí? Bolo potrebné ísť hlbšie a hlbšie, až kým som neuzrela bábätko, svoje vnútorné dieťa. Ako to, že ešte aj teraz, po toľkých rokoch má taký strach? Och, akou veľkou úľavou bolo spoznanie, že sa oň viem postarať a dať mu to, čo mu chýbalo…
A zrazu škorpión zmizol a čo sa to stalo?
Šoférujem bez stresu, strachu a paniky 
Aj takouto cestou dokážeme čeliť svojim strachom, za ktorými sa často krát skrývajú rôzne bolesti a traumy z minulosti.
Jeden zo strážcov prahu – STRACH – ma nepustil prekročiť ho, kým som v sebe nenašla odvahu postaviť sa mu zoči voči. Pätnásť rokov som tomu podliehala. Až spoznaním psychofonetiky a metodickej empatie som na to získala potrebné nástroje a samozrejme som k tomu potrebovala „priateľa na prahu“, ktorý ma v tom sprevádzal. 