Rolu obete som hrala odjakživa, boli to desiatky rokov v obviňovaní iných , obviňovaní systému alebo v seba obviňovaní z toho, čo sa mi dialo, čo som cítila. To rodičia mohli za to, že som sa cítila menejcenne, to môj muž mohol za to, že som sa trápila, to moje deti mohli za to, že som sa išla zblázniť, to tento šialený systém mohol za to, že som sa cítila neslobodne… A v takomto móde som si fičala a ani som netušila, že som odovzdala svoju moc . Komu? Sebaľútosti, zlosti, pocitu neslobody, frustrácii, rezignácii, beznádeji… A nebolo konca kraja situáciám, ktoré prinášali tieto pocity. PREČOOOO? Až posledné roky, keď som sa rozhodla, že ja už tak nechcem žiť, začala som hľadať spôsob ako z toho začarovaného kruhu von. Chcelo to odvahu ísť do pravdivosti a zranení. Pozrieť sa čo sa za tým skrýva, otvoriť pandorine skrinky a mnoho krát aj čeliť svojim tieňom. Je ľahšie zvaliť vinu na iného a zbaviť sa zodpovednosti ako si uvedomiť, že máme VOĽBU. Áno, ja sa môžem rozhodnúť či budem trpieť, hnevať sa, žiť v neslobode, frustrácii ALEBO prevezmem moc a zodpovednosť nad svojim životom. Spýtam sa seba, ako sa mám? Ako sa cítim? Som šťastná? Som vyživená? Cítim sa slobodná? Nieeeee! A už len to, že som si toto priznala a vytiahla to na svetlo bol veľký krok. Teraz ak sa mi deje niečo, čo nie je v súlade s tým čo chcem žiť, už nehľadám príčiny vonku, ale hĺbim sa do seba a hľadám, čo ešte ostalo zabudnuté, čo chce byť videné. A ako hovorí moja drahá Lucia Ladiva, niekedy sú to len skúšky na našej CESTE. Skúšky, ktoré nás prišli preveriť, ako to už máme, keď nepochopíme, tak sa pritvrdzuje. A ja tentokrát už viem, že nebudem robiť to čo doposiaľ ale vyberám si druhú možnosť…Idem tvoriť 